Ako sme našli dušu Moldavska a dva dni v Odese

Autor: Andrej Šverha | 9.11.2019 o 21:20 | Karma článku: 4,30 | Prečítané:  1674x

 Orheiul Vechi (Starý Orhei) je archeologický komplex v Moldavsku, ktorý ašpiruje na zápis do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Ide o jednu z najobľúbenejších turistických destinácii v krajine. Údolie bolo osídlené už v praveku.

Leží pri meandroch rieky Raut asi 60 km severne od hlavného mesta. Neďaleko odtiaľ sa nachádzalo dácke hradisko zo 4. až 3. st. pred našim letopočtom s mohutným, z časti dreveným a z časti kamenným opevnením.

A opäť ideme z centrálnej autobusovej stanice v Kišiňove. Tentokrát je to ešte náročnejšie, pretože Orheiul Vechi nie je konečnou stanicou a smer len tuším podľa toho, čo som vyčítal na internete a v mape. Tak ideme od šoféra k šoférovi a vypytujeme sa. Naša misia je úspešná a už sedíme v maršrutke. Do odchodu času dosť a tak ideme ešte na toaletu na stanici. To bol zážitok, na aký sa nezabúda, bŕŕŕ! Určite ste ešte nevideli more moču a k tomu prislúchajúci smrad. Tak to vyzeralo pod pisoármi, takmer nebolo kam stúpiť. Hlavne, že bábuška vyberala na túto atrakciu vstupné.

Vystupujeme na mieste a dokiaľ sa zorientujeme v mape, ďalšie dve dvojice turistov sa pustia rovnakým smerom. Tak ich nasledujeme, aj to je metóda ako sa na neznámom mieste zorientovať. Prechádzame celkom príjemnou dedinkou. Vidno, že na turistov sú tu pripravení. Domy sú akési upravenejšie ako inde a hýria farbami. Kde tu je k dispozícii aj ubytovanie a pritom žiadne zástupy turistov.

Po asi desaťminútovom trochu strmšom výstupe sa ocitneme pred otvorenou bránou kláštora. Je to novší kláštor, pomerne malý ale upravený a útulný. Za pôvodné sú označované tzv. rupestriánske kláštory, inými slovami kláštory vyhĺbene v skalách. Mnísi žijúci pustovníckym životom sem začali prichádzať v 14. storočí, aby žili a meditovali v miestnych jaskyniach. Mnísi tu žijú i dnes a minimálne jeden je prítomný permanentne a prespáva v miestnych jaskyniach na holej zemi, tak ako kedysi jeho predchodcovia, ktorí tu žili pustovníckym životom.

Poprechádzame sa po hrebeni kopca a pod nami v hĺbke 120 až 130 m sa vinie riečka Raut. Je to jedno z najkrajších miest Moldavska, pastva pre oči a pohladenie pre dušu.

A tu sa zrazu ozve aj telo, konkrétne žalúdok. Tak zbehneme do dediny a nájdeme krásnu terasovitú reštauráciu v jednom z domov.

Posilnení a oddýchnutí si vychutnáme ešte miestne červené víno a poprechádzame sa popri rieke.

To je z Moldavska takmer všetko, čo sa nám podarí za 6 dní vidieť. Krajina je naozaj zaostalá v porovnaní so zvyškom Európy, ale rozdiel oproti napríklad Zakarpatskej Ukrajine, ktorú často navštevujem, nie je až taký výrazný. Hlavné mesto sa rozvíja a buduje, aj keď na môj vkus trochu chaoticky. Hlavné cesty, po ktorých sme šli boli celkom dobré, ale chýbajú diaľnice. Úroveň supermarketov je na veľmi dobrej úrovni a podľa môjho názoru sú upravenejšie a majú lepšiu ponuku ako tie na Slovensku. Týka sa to aj obchodov na Ukrajine, aj keď hovorím o väčších mestách.

Pred nami je posledná etapa našej cesty. Začína sa nepríjemným prekvapením, že cestou do Odesy sa budeme musieť tiesniť v maršrutke. Ale mohlo byť aj horšie. Milan sa síce len ťažko zmestí aj s kolenami na svoje miesto, ale rad pred nami si sadne chlapík zaberajúci asi 1,5 sedadla. K nemu si prisadne chlapík normálneho vzrastu a musí sa nalepiť na okno a bohužiaľ aj sklopí sedadlo, takže ja sa už tiež ledva zmestím. Navyše je tu ten typický sovietsky puch. Tomu sa vraví autentické cestovanie ;))

Cesta ubieha pokojne a prvé vzrušenie prichádza na moldavsko – ukrajinskej hranici. Najprv si preklepnú staršiu pani s ruským pasom a potom nepustia ďalej mladú mamičku s dieťaťom. Pravdepodobne má už neplatný pas alebo niečo podobné.

V Odese panuje popoludňajšia zápcha a tak chvíľu trvá, kým sa dostaneme z okraja na stanicu. Volíme cestu pešo k nášmu apartmánu. Tam zavolám ubytovateľovi a o chvíľu už kráčame po rozbitých schodoch a okolo popísaných stien „nášho“ domu k apartmánu. Najprv však dostaneme školenie. Hlavný vstup má mechanický číselný zámok, na našom poschodí sú ďalšie dvere s ešte zložitejším mechanickým číselným zámkom. Nasledujú mohutné kovové dvere už na kľúč a za nimi je už pekná chodba, kde sa nachádza aj náš byt, takže ďalší zámok. Dom je to historický ako hrdo hlási tabuľa na budove, ale jeho stav tomu nezodpovedá. Ale byt je veľmi pekný a hlavne prakticky vybavený.

Ešte večer sa vyberieme poguľjať do parku Tarasa Ševčenka. Všade je plno ľudí, mladí sa premávajú na elektrokolobežkách a hoverboardoch.

Na ďalší deň chcem Milana povodiť po najkrajších miestach Odesy, ktoré som objavoval pred tromi rokmi pri mojej prvej návšteve Odesy. V noci sa však zobudím na čudné črevné pochody v bruchu a stávam sa častým návštevníkom toalety. Ráno som rozbitý ako cigánska hračka a tak sa povaľujem v posteli skoro do obeda. Keďže moja lekárnička obsahuje len živočíšne uhlie, vygúglim si ďalšie lieky a takto nachystaný idem do najbližšej lekárne. Tam síce lieky s rovnakým názvom ako na Slovensku nemajú, ale podľa ich účinnej látky sa dopracujem k ukrajinskej verzii, k tomu iontový nápoj a pár banánov. Takto vyzbrojený sa už odvážim Milanovi navrhnúť prechádzku po Odese.

Prechádzame sa hlavnou ulicou – Deribasovskou, odfotíme si všetky možné sochy a už mierime k Potemkinovým schodom. Tam je ale čulo. Mladí policajti mali pravdepodobne slávnostnú prísahu a tak spolu s rodičmi a kamarátmi zaplnia celý Prímorský bulvár. Veľkú časť z nich tvoria budúce mladé policajtky ale rovnako dobre by sa mohli živiť ako modelky.

Čiastočne prebdená noc sa prejaví únavou a tak si chvíľu posedím na lavičke a vyhrejem sa na slniečku. Milan si zatiaľ pozrie nové grécke záhrady.

Obed v reštaurácii tentokrát vynecháme, ale Milan mi na večeru uvarí diétnu ryžu a zajem to banánom. Večer je mi ešte horšie, prichádza teplota. V noci sa vypotím a dúfam, že ráno bude lepšie. Čaká nás ešte celý deň v Odese, nočná cesta vlakom do Kyjeva a let do Budapešti.

Ráno je mi už lepšie, len sa cítim vyčerpaný. Preležím ešte doobeda, ale apartmán musíme opustiť. Veci si zanesieme na železničnú stanicu a pozrieme si trhovisko, ktoré je nablízku. Zaujme hlavne krásne naaranžovaná zelenina, ale aj mäsové a mliečne výrobky. Je to pastva pre oči, ale na ochutnávanie ešte nemám odvahu.

 Sadáme do starej električky a prehrkáme sa až k moru. Na plánované kúpanie už nemám ani pomyslenie. Je síce celkom pekne a okolo 18 °C, ale dosť fúka. Prechádzka okolo pobrežia má nabije mentálnou energiou, ale fyzická sa pomaly míňa.

Večer trávime už len v blízkosti stanice v novovybudovanom parku. Je tu niekoľko reštaurácii, obchodov a hlavne veľmi príjemné prostredie. Sadneme si do talianskej a dáme si šašlik, jeden z najlepších aký sme na Ukrajine jedli – teľací. Žalúdok neprotestuje.

 O pol jedenástej zaľahneme vo vlaku a ráno sme načas v Kyjeve. Miestnu dopravu už nechceme ani vidieť, tak si berieme na letisko taxi. Tam objavíme konečne duty free shop hodný svojho mena, teda cenami veľmi, veľmi priateľský. Na obed sme v Budapešti a pred pol šiestou večer sadáme do autobusu domov.

Bolo to krásne, splnilo to očakávania, ale bolo to vyčerpávajúce. Zakončím to Milanovým konštatovaním: „Daj pokoj s postsovietskymi republikami aspoň na pol roka a maršrutku už nechcem vidieť vôbec.“ :-))

Tak si preňho musím pripraviť niečo exotickejšie, nechajte sa prekvapiť!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer musí povedať, kde súdruhovia urobili chybu

Ak má niekto uveriť „zodpovednej zmene“, musí ju Smer ponúknuť.


Už ste čítali?