Moldavsko - krajina vína a medu

Autor: Andrej Šverha | 21.10.2019 o 19:39 | Karma článku: 6,83 | Prečítané:  2703x

Čo človeka láka vidieť vraj najchudobnejšiu krajinu Európy? V mojom prípade je to exotika nepoznanej krajiny, ktorá je vlastne za humnami. Navyše aj keď nie som znalec vína, práve jej povesť ako krajiny vína bola ďalšou motiváciou

No a nahovoril som aj Milana, aj keď ani veľmi presviedčať som ho nemusel...

Letíme z Budapešti do Kyjeva, potom vlakom do Odesy a odtiaľ autobusom do Kišiňova. Skrátka ekonomicky nastavená poznávačka. No psuje sa to už v Budapešti. Také zdĺhavé odbavenie batožiny a prechod cez bránu (gate) sme ešte nezažili. K tomu trochu tvrdé pristátie a takzvaný východoeurópsky štýl výstupu z lietadla, teda hlava-nehlava. A máme tu správnu náladičku na spoznávanie neznámych končín.

Kyjeve ideme preplnenou maršrutkou takmer hodinu k miestu ubytovania. Zisťujem, že som si mal kúpiť off road verziu kufra na kolieskach, pokiaľ ho nechcem každú chvíľu prenášať cez diery a iné nerovnosti na chodníku. Rekordom je asi 10 m rovného povrchu chodníka. Prvé príjemné prekvapenie je náš byt. Pekne upravená garsónka s milou majiteľkou. Tá nás zaplavuje informáciami všetkého druhu od obchodov, reštaurácii, lekárni až po pamiatky. Ďakujeme, ale my sme tu len deň a pol.

Takže na odporúčanie, kam chodila s dedkom, sa ideme najesť na loď na brehu Dnepra. Je to celkom luxusná reštaurácia. Dáme si ryby. Milan maličké, ktoré schrúme aj s kostičkami a ja somár, že si dám väčšie, bude viac mäsa. Karasy mali len veľké kosti a tie sa teda pochrúmať nedajú a tak poobjedám trochu mäska a odchádzam hladný. Ešteže pri východe dostávame ako darček balíček s koláčikmi. Milan mi ich kamarátsky prenechá, aspoň trochu zaplním brucho.

Prejdeme sa po nábreží Dnepra, vyvezieme funikulerom (pozemnou lanovkou) k Michajlovskému chrámu a prejdeme sa k Majdanu, teda Námestiu Nezávislosti. Je už tma a začína pršať, tak sa už len zastavíme v obchode a ideme do apartmánu. Musíme ešte ochutnať vodku, či náhodou neklesla jej kvalita od poslednej návštevy Ukrajiny :))

Neklesla a nebolí po nej hlava...

Ráno začneme návštevou múzea Černobyľu. Atmosféra múzea je značne pochmúrna a zodpovedá obrovskej tragédii, ktorá sa odohrala v roku 1986 v blízkosti mesta Pripjať.

Aby sme zahnali ťažké myšlienky pokračujeme prechádzkou smerom k chrámu sv. Ondreja. Ideme krásnou uličkou, kde práve rozkladajú stánky s rôznymi umeleckými aj menej umeleckými predmetmi. Prejdeme sa parkom a prídeme k chrámu. Ten je bohužiaľ práve v rekonštrukcii.

Odnesieme si batožinu na stanicu a ideme k najnižšej stanici metra Arsenaľna. Odtiaľ je to blízko ku Kyjevsko-pečerskej lavre. Milana to celkom očarí, tak ho prevediem areálom. Veď som tu bol pred troma rokmi. Ešte si pozrieme Matku Vlasť a výstavku tankov v jej blízkosti a zapadneme do pubu, kde varia vlastné pivo. Potom sa už sa pomaly presúvame na vlak do Odesy. Ideme kupejnym, teda štyri lôžka v kupé. Vozeň je celkom moderný a lôžka pohodlné.

Ráno sa zobudíme v Odese. Rýchly presun na blízku autobusovú stanicu Privoz. Kúpime lístok do Kišiňova a už sedíme v autobuse. Bohviekoľko miesta na sedenie tu nie je a pach je taký typický sovietsky. Konečne vyrazíme a za 20 minút prejdeme asi 4 km na avtovakzal Odesa. Tam je 20 minútová prestávka. No dobre to začína. Do Kišiňova je asi 200 km a podľa šoféra tam dorazíme asi za 5 hodín. Už chápeme prečo. Asi za hodinu a pol prichádzame na hranice s Moldavskom. Strávime tu „príjemnú“ hodinku a hneď keď ju prejdeme nasleduje 20 minútová fajčiarska prestávka. Všetci majú more času. Z okna sledujeme väčšinou rovinatú a neskôr mierne zvlnenú krajinu. Okolo cesty sú vysadené orechy a miestni ich usilovne zbierajú. Prvé mestečko nás celkom prekvapí svojim výzorom, nie veľmi odlišným od Ukrajiny. Pri prechádzaní dedinkami cestu lemujú staré, málo udržiavané domčeky. Ospalá nálada, nekonečno času a flegmatizmus Moldavcov a Ukrajincov sa končí pri príchode na konečnú stanicu. Tam všetci ožijú a zrazu majú preveľmi naponáhlo. Radšej počkáme nech vystúpia.

Na prekvapenie naša bytovka, kde máme prenajatý byt je ohradená plotom a vstup je len pre bývajúcich. S týmto som sa ešte nestretol a určite som to nečakal v Moldavsku.

Naše ďalšie kroky už vedú na Národný deň vína, ktorý sa koná na hlavnej triede Stefan cel Mare, asi 5 minút od nášho bytu. Sú tu obrovské výstavné stany jednotlivých vinárstiev. Ochutnáme niekoľko vín a Milana to prestane baviť. Keďže je to pravý vínny barbar, skončíme pri burčiaku. No nie je to však také jednoduché. Miestni ho majú hojne na stoloch, ale nikde nevidíme kde ho môžu predávať. Tak sa trochu povypytujem. Pátranie je úspešné, predávajú ho v zastrčenom stánku a pred nim je množstvo ľudí, takže sme si ho predtým nevšimli. Všade rozvoniava šašlik, pečené kurčatá, holuby a ryby. Nedá sa odolať.

Moldavsko patrí medzi najchudobnejšie krajiny Európy. Má 4 milióny obyvateľov a nemá vlastné nerastné zdroje, až 77 % územia sa využíva na poľnohospodárske účely. Vinohradníctvo tu má oddávna výsadné postavenie a spracovanie hrozna na rôzne druhy vín, sektu a koňaku je pravdepodobne najdôležitejším odvetvím potravinárskeho priemyslu. Ako sme sa dozvedeli, za čias ZSSR každá druhá fľaša vína a každá tretia fľaša sektu pochádzala z Moldavska.

Táto krajina má aj jedno prvenstvo, s ktorým sa ale radšej nechváli. Moldavsko je turisticky najmenej navštevovanou krajinou v Európe. My tu stretávame niekoľko Čechov (samozrejme pri prehliadke vínnych pivníc), pár Poliakov a všadeprítomných Japoncov.

Druhý deň v Kišiňove si ideme obzrieť „pamiatky“ hlavného mesta. Nie je ich tu veľa a viac povedia fotografie.

Ďalší deň nás zobudí dážď a tak meníme plány a ako najvhodnejší program bude návšteva podzemných pivníc v Cricove. Ideme autobusom číslo 2 a cestou spoznávame severnú časť Kišiňova. Miešajú sa tu moderné budovy so starou soc-reál výstavbou a pôsobí to značne chaoticky.

Pod mestečkom Cricova, ktoré je len asi 12 km od Kišiňova, sa nachádza približne 120 km chodieb, z ktorých asi polovica slúži na uskladnenie vína. Podzemné priestory tu existujú už od 15. storočia a slúžili na ťažbu vápenca, ktorý bol použitý pri stavbe hlavného mesta. Sú tu podzemné cesty pre autá, križovatky, semafory, dokonca ulice s vlastným názvom.

Cricova je prvou moldavskou spoločnosťou, ktorá vyrába šumivé víno metódou známeho mnícha Dom Pierra Perignona. Za čias Sovietskeho zväzu patrili vína z tejto oblasti k svetovej špičke a práve biele perlivé víno sa predávalo pod značkou "Sovietske šampanské". Keďže sme si ochutnávku neobjednali dopredu cez web, je už voľná len prehliadka podzemných chodieb. To nevadí, veď ochutnávku už robím odkedy som v našom obchode objavil šampanské Cricova. Vezieme sa vláčikom a obdivujeme nekonečné chodby.

 

Nakoniec si pozrieme aj špeciality ako je najstaršia fľaša vína z roku 1902, pochádzajúca z Jeruzalema. Alebo osobná zbierka vín V. Putina, či A. Merkelovej. Medzi najčestnejších hostí, ktorý sem zavítali určite patrí Jurij Gagrin, ktorý sa tu vraj stratil a von vyšiel až po 2 dňoch. Svoje päťdesiate narodeniny tu oslávil aj už spomínaný Putin.

Ak chcete s nami navštíviť aj skanzen komunizmu a jednu z najobľúbenejších destinácii v Moldavsku, budete na to mať príležitosť v pokračovaní nášho putovania.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Policajti mlátili ľudí, spustili revolúciu

Denník SME pripravil interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Bývalý šéfredaktor Plus 7 dní naklonený Smeru mal byť Kočnerov človek

Správy z Threemy naznačujú aj to s kým si Kočner dohodol živé prenosy na TA3.


Už ste čítali?