Z Košíc ideme skoro ráno autami na hraničný priechod Ubľa, kde zaparkujeme.
Sadneme na bicykle a už sa presúvame cez hranice. Ide to celkom rýchlo, len na ukrajinskej strane čakáme s akýmisi bumažkami v rade. Už po pár metroch sa ocitneme v машинe времени (stroji času) a presúvame sa tak do päťdesiatych rokov minulého storočia.
Chlapci už majú skúsenosti a preto ideme do Veľkého Berezného zmeniť eurá na hrivny do banky. Momentálne je to výhodnejšie ako výber z bankomatu. Ďalšie kroky vedú do obľúbenej reštaurácie na prvé občerstvenie a dáme si aj polievku. Chvalabohu, ako neskôr skonštatujeme. Pokračujeme smerom na Kostevu Pastil. Ešte v Bereznom prechádzame rómskou osadou a cestou kategorizovanou podľa kvality ako cesta poslednej triedy.
Približne každých desať minút okolo prefrčí starý žigulák a za ním kúdol prachu. Stúpame a občas aj klesneme, ale nie na duchu. Cesta sa mení na štrkovisko. Príroda je nádherná a máme pocit konca sveta. Jozef má zahajovací defekt.
Nájdeme malý obchodík, kde si po prašnej ceste, trochu prepláchneme hrdlá. No nie len trochu. Zdržíme sa dlhšie, veď sa dobre sedí a rozpráva. Veď viete chlapi a vraj baby sú ukecané. Pred nami je už len zo dvadsať kilometrov a tak máme pocit kráľov času. Naše tempo sa znižuje, prechádzame offroad časťou trasy cez les a do kopca.
Prídeme opäť na asfalt v dedinke Čornogolova a pre istotu sa zastavíme napiť v magazíne, veď čo ak už nebude možnosť.
Odteraz už len stúpame zhruba 9 kilometrov, najprv po asfaltke do Smerekova. Tam nastáva bod zlomu. Pýtame sa miestneho občana na ďalšiu cestu, ten nám neodporúča nami vygúglenú cestu. Vraj je zarastená a ťažko priechodná. Tak sa necháme nahovoriť na vraj lepšiu alternatívu.
Ideme lesom a stále stúpame. Vlastne už len tlačíme naše naložené bajky s výbavou na tri dni. Vystúpame 350 výškových metrov a pomaly sa nám aj zotmie. Predierame sa nízkym porastom černíc a iných, k nohám málo prívetivých pichľavých rastlín. Proste idyla, takto sme si predstavovali oddych. Pomaly každý v duchu rozmýšľa, ako prežije noc v lese a či má dosť oblečenia a jedla. Voda pomaly dochádza...
Hurá sme navrchu, mesiac pekne žiari a aspoň trochu osvetľuje cestu. Už nám volajú z rezortu, že kedy dôjdeme a či budeme jesť. Gabiho odpoveď je: "nevieme a určite". A plne vystihuje našu situáciu.
Prichádza dlhý zjazd, ktorý je ešte väčším utrpením ako výstup. Tentokrát nás kopec neodmení. Terén je kamenistý a veľmi náročný, takže opäť tlačíme. Našťastie sme vybavení svetlami. Po veľmi dlhej dobe prichádzame na asfaltku nad dedinkou Vilšinky. Môžeme sadnúť na bajky a prekvapivo dobrou cestou klesáme k cieľu našej cesty v Turičkách. Už nás čakajú s večerou. Sme takí unavení, že nevládzeme ani všetko zjesť a staršia časť výpravy čoskoro odchádza do sprchy a postele. Sprchovanie trochu bolí, lebo doškriabané nohy dosť štípu.
Na druhý deň si doprajeme dlhší spánok, bohužiaľ predpoveď hlási celodenný dážď. Len dvaja odvážnejší sa vyberú na malú cyklotúru smerom do najbližšej dedinky Lumšory. Väčšina sa vyberie do magazínu. Potrebujeme opraviť rozpadnuté tretry po včerajšom offroade. Obchodík je malý, ale našťastie majú aj sekundové lepidlo a lepiacu pásku, s tým sa dá opraviť všetko. Dáme si pivko a nakúpime najobľúbenejší ukrajinský nápoj na dlhý deň. Naspäť sa vraciame už za výdatného dažďa, ktorý vydrží až do večera.
Na večer máme objednanú čaň, tak si užijeme romantický večer v spoločnosti siedmych nahých chlapov :))
Je to vlastne taký veľký kotol s kameňmi na spodku, pod ktorým horí oheň a aby sme sa neuvarili pripúšťame si studenú vodu. Ochladzovať sa chodíme do potoka, ktorý tečie rovno pod čaňou. Aspoň sme vyskúšali aké to môže byť v pekle.
Ráno opravujeme Milanov defekt a po výdatných raňajkách vyrážame na cestu domov. Dnes je už dosť chladno a nás čaká asi 50 kilometrov po cestách. Ideme cez Perečín. Tu nás prekvapí čulý ruch na námestí v nedeľu na obed, aj kaviareň je plná.
Ešte jeden defekt a už sme vo Veľkom Bereznom na obede a potom už len obligátny nákup pred hranicou. Predbiehame asi pol kilometra áut a zdržia nás len slovenskí colníci. Čaká nás ešte jedno nepríjemné prekvapenie, nevieme naštartovať. Baterka je v kýbli. Našťastie colníci nám požičajú štartovacie káble a tak to má šťastný koniec.
Úspešne máme za sebou ďalšie spoločné dobrodružstvo. Počasie trochu neposlúchalo a prežili sme zatiaľ najnáročnejšiu etapu. Všetky útrapy však vynahradia pozitívne zážitky. Určite sa sem vrátime, veď Polonina Runa nami nebola dobytá.
