Gruzínsko: Oplatí sa terigať do Kutaisi?

Autor: Andrej Šverha | 3.5.2017 o 17:48 | Karma článku: 12,27 | Prečítané:  950x

 Kutaisi je pre nás relatívne ľahko dostupné mesto v Gruzínsku, pretože tu lieta nízkonákladová letecká spoločnosť z Budapešti. My sme za spiatočnú letenku zaplatili 111 € a občas sa dá kúpiť aj lacnejšie.

Nie, nechcem robiť reklamu leteckej spoločnosti, však mi ani nič neplatí :) Skôr chcem povzbudiť Slovákov, aby viac cestovali a spoznávali aj iné krajiny a kultúry, pretože len tak dokážeme lepšie akceptovať iné národy. Gruzínsko je navyše veľmi pekná a členitá krajina a pre nás tak trochu exotická. Navyše na vstup do krajiny postačuje občiansky preukaz.

V prvej časti môjho rozprávania sme trochu neplánovane navštívili hlavné mesto Tbilisi. Na druhý deň nášho putovania Gruzínskom sa presunieme práve do Kutaisi.

Ráno vstaneme okolo pol ôsmej, pobalíme a vydáme sa metrom na Didube. Tam si nás hneď odchytia nadháňači pasažierov do maršrutiek. Posielajú nás do minibusu Mercedes, keď však Milan zbadal ošumelý interiér, hneď vystúpil a začal hľadať inú maršrutku. Do Kutaisi ide však len táto. Ostatné majú namierené do ďalších miest, napríklad aj do Stalinovho rodného mesta Gori. Takže sa musel zmieriť s tým čo je. Našťastie maršrutka nebola veľmi plná a tak som sa pohodlne usadil na dvoch sedadlách a Milan zaujal miesto pri dverách, kde má viac miesta na nohy. Na moje veľké prekvapenie sme vyštartovali na minútu presne o 9.00.

Cestou sme sa kochali výhľadmi na Veľký a Malý Kaukaz. Je to rozdiel oproti tomu keď idete popod Tatry, za pätnásť minút sú za vami. Kaukaz sme videli celých 250 km. Z Tbilisi ide diaľnica a na prekvapenie je aj kompletne osvetlená alebo pripravená na dobudovanie osvetlenia. Nie je však veľmi dlhá. Diaľnica to však nie je v našom (európskom) zmysle slova. Skôr taká cesta pre motorové vozidlá, navyše po okraji sú občas stánky s rôznym tovarom a autá sa pri nich pristavujú. Cestou vidíme veľa nedokončených budov, akoby zrazu došli peniaze a aj veľa zdevastovaných budov. Milan skonštatuje, že v Gruzínsku sa staré budovy nebúrajú, ale nechajú sa rozložiť zubom času. Jedny z najnovších budov sú policajné stanice. Vybavenie majú gruzínsky policajti ako z amerického filmu a tak aj vyzerajú ich veľké autá zn. Ford s ochranným rámom vpredu a neustále zapnutými majákmi. Keď diaľnica skončí rýchlosť ani veľmi neklesne. Gruzínci jazdia dosť rýchlo a bežne sa obiehajú aj keď ide v protismere auto. Vždy sa zmestia tri autá do dvoch pruhov. Pre istotu aj trúbia, aby na seba upozornili.

Pred dvanástou sme v Kutaisi a vystúpime na neznámom mieste v centre. Presne podľa môjho plánu (podľa toho, čo som čítal je to bežné) si nás do troch minút odchytí taxikár a ponúkne svoje služby. To jest sprievodcovské služby po okolí a ubytovanie. Dohodneme sa na ubytovaní za približne 10 € a odvezie nás do starého domu blízko starého mesta. Tam si vyberieme izbu, zoznámime s domácim a odložíme veci. Hneď vyrazíme za pamiatkami. Podľa predpovede má byť do 19.00 bez dažďa, tak nech všetko stihneme. Dohodneme sa s taxikárom na cene cca 10 GEL za jednu pamiatku. Začneme kláštorným komplexom Gelati zo začiatku 12. storočia. Jeho súčasťou je kostol Panny Márie a kostoly sv. Mikuláša a Juraja. V ich interiéroch sa nachádza množstvo nástenných malieb a rukopisov z 12. až 17. storočia. V kláštore je pochovaný jeden z najväčších gruzínskych kráľov Dávid IV. Kláštor patrí k najvýznamnejším architektonickým pamiatkam krajiny. Dlhú dobu bol intelektuálnym a náboženským centrom celého Gruzínska. Nachádzala sa tu akadémia, ktorá zamestnávala najslávnejších gruzínskych vedcov, teológov a filozofov. Spolu s neďalekou katedrálou Bagrati sú od roku 1994 na zozname svetového dedičstva UNESCO. Toľko z faktov.

Taxikár nás vyloží pred bránou a my sa vyberieme obdivovať históriu. V najväčšom kostole sa práve koná náboženský obrad. Preto zamierime do bočného krídla. Tam si nás odchytí miestny sprievodca, ktorý nám porozpráva o histórii a každej jednej freske. Pripojili sme sa k poľskému páru. Takto spoločne prejdeme všetky zákutia komplexu a dostaneme dôkladný výklad v ruštine. Zoznámime sa aj s Poliakmi. Tí sú zvedaví odkiaľ sme. Keď spomenieme Košice a Prešov, hneď sa chytia. Poliak má v Prešove kamaráta policajta a v Košiciach bežal pred pár rokmi maratón. A že svet nie je malý. Nakoniec ešte zapálime sviečku a sprievodcovi zaplatíme dobrovoľný príspevok 5 GEL. Všetci sme spokojní.

Pokračujeme autom do kláštora Motsameta. Ten je síce menší, ale krásne situovaný. Nachádza sa na brale nad riečkou vlniacou sa v hlbokom kaňone. Tu stretávame svadobčanov a najviac nás zaujmú vetrom zdvihnuté sukničky nevesty a družičiek... 

Ďalším cieľom je katedrála Bagrati z 11. storočia. Vypína sa nad mestom. Na konci 17. storočia bola poškodená osmanským vojskom a začala chátrať. V polovici 20. storočia začali práce na jej oprave, ktoré trvajú dodnes. Ide o unikátnu pamiatku zachytávajúcu gruzínsky architektonický vývoj. Časť interiéru je z nerezu a pôsobí značne kontrastne s pôvodným kameňom.

Taxikár nám ešte navrhuje návštevu jaskyne Prometheus, ktorá je vyše 20 km od mesta. Súhlasíme, aj keď som čítal, že je zaujímavá len gýčovým farebným nasvietením. Prechádzame aj kúpeľným mestečkom Tsalktubo. Je celkom pekne upravené, dojem kazí len komplex zdevastovaných budov, ktoré asi chátrajú ešte z čias socializmu. Dozvieme sa, že v súčasnosti ho obývajú utečenci z Abcházka, aj keď podľa stavu to považujeme za nemožné. Ideme aj okolo liečebnej budovy, ktorú navštevoval Stalin. Jaskyňa nás milo prekvapuje. Nasvietenie je síce veľmi farebné, ale výzdoba je bohatá a nakoniec vchádzame do veľkej sály, ktorá má pár sto metrov. Také veľké priestory si v jaskyniach na Slovensku nepamätám a to som ich prešiel skoro všetky. Nakoniec sa ešte plavíme loďkou po podzemnej riečke. Celková sprístupnená dĺžka je asi 1,5 kilometra a nie je to okruh, takže naspäť nás vezie autobus. Sme milo prekvapení, lebo takýto zážitok sme nečakali.

Máme už dosť a keďže sme od rána nejedli, chceme nech nám náš šofér odporučí reštauráciu. Najradšej takú, kde chodia aj domáci. Z vďakou ešte odmietame návštevu ďalšej jaskyne Sataplia, kde sa nachádzajú aj stopy dinosaurov. Za necelých 5 hodín vozenia sa a približne 60 kilometrov zaplatíme 50 GEL, čo je asi 20 €. Vystupujeme na námestí v Kutaisi, pri veľkom kruháči s veľkou  fontánou.

V reštaurácii si vyberáme ako predjedlo chinkali, čo je niečo ako pirohy plnené mletým mäsom. Dáme si šašlik z teľaciny a dusené teľacie chashushuli. Ja si dám na ochutnanie aj 50 gramov gruzínskeho koňaku (v jedálnom lístku je v ponuke len 0,5 l, ale na požiadanie nalejú požadované množstvo), Milan zas gruzínske pivo. Na trávenie ešte colu a upútajú nás aj zákusky, ktoré si dali pri vedľajšom stole. Tak to dopadne, ak celý deň nejeme. Zákusok vyzerá ako torta a veľkosť je asi ako výslužka zo svadby. U nás by z toho narezali minimálne tri kúsky. Účtom sme opäť príjemne prekvapení, cca 21 € za kráľovskú a veľmi chutnú večeru pre dvoch.

Aby nám trochu vytrávilo prejdeme sa ešte mestom na trhovisko. Tam vidíme a ochutnáme známu gruzínsku pochúťku churkchelu. Aj keď mám predsudky, keď mi ju holými a predpokladám nie čistými rukami ponúka na ochutnanie predavačka. Prekonám sa a ochutnám, nie je taká sladká ako sme predpokladali. Ponúkne nám aj niečo, čo vyzerá ako gumený obrus. V skutočnosti je to lisované ovocie spojené nejakým sirupom. Churkchela je vyrobená z orechov (vlašských, lieskových, arašidov,..) navlečených na šnúrke a zahusteného hroznového sirupu a nakoniec vysušená na slnku.

  S prvými kvapkami dažďa prichádzame do domu. Dnešný deň vyšiel na sto percent. Večer nás ešte domáci pozve na pohárik silného (62%) dvadsaťpäť ročného koňaku. Na môj vkus sila alkoholu príliš prebije jemnú chuť koňaku. Chvíľu sa rozprávame o živote v Gruzínsku. Starý pán nám hovorí, že odkedy sa rozkmotrili s Ruskom, ich poľnohospodársku produkciu nemajú kam vyvážať. Z toho vyplýva slabá ekonomika. Ponúkne nám aj domáce ružové víno. To nám, ale vôbec nechutí, má nejakú pachuť. Preto nedopitú fľašu slušne odmietame a odchádzame spať. Na izbe je dosť chladno a tak nasadím štyri vrstvy navrch a zababuším sa ešte aj pod dekou.

Zajtra nás čaká zlatý klinec programu – návšteva baníckeho mestečka Chiatura. Je známe systémom lanoviek, ktoré slúžia ako MHD a pochádzajú z 50-tych rokov. Je to bezpečné a zvládneme to bez ujmy na zdraví? Dočítate sa v poslednej 3. časti našej gruzínskej story.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kiska: Niekedy to vyzerá, akoby sme v jednej krajine žili v dvoch rôznych svetoch

Prezident vyzýva mladých, aby slušne povedali svoj názor.


Už ste čítali?