Ako to bolo za socializmu na hraniciach alebo výlet na Ukrajinu

Autor: Andrej Šverha | 18.2.2017 o 14:17 | Karma článku: 12,31 | Prečítané:  5896x

 Boli zimné prázdniny pred dvomi rokmi. Snehu, na rozdiel od dnešnej krásnej zimy, nebolo. Tak som rozmýšľal, čo zaujímavé pre deti vymyslieť. Nakoniec som sa rozhodol, že ukážem deťom niečo zaujímavé z našej minulosti.

Vybrali sme sa na krátku návštevu Ukrajiny. Nech si deti užijú ako to vyzeralo v mojich detských časoch, keď sme s rodičmi vycestovali za hranice všedných dní.

Užhorod a Mukačevo kedysi tvorili súčasť Československa. Je to od nás len na skok a predsa tak ďaleko. Ale veľakrát je tá vzdialenosť len v našej mysli.

Cez internet som nám rezervoval ubytovanie na polceste medzi spomínanými mestami. Večer pred odchodom som sa, ale dočítal, že nás na Ukrajinu možno ani nepustia. Nemal som úradne overené splnomocnenie majiteľa auta (manželky). Preto som vypracoval aj záložný plán, ktorý by vyhovoval deťom, návštevu aquaparku v Maďarsku.

2. januára 2015 sme sa teda ráno vybrali na cestu. Na hranici sme boli okolo ôsmej, bolo tam skoro prázdno. Cez Slovákov sme prešli pomerne rýchlo, zapísali si len stav kilometrov a stav benzínu v nádrži. Na ukrajinskej strane to bolo zložitejšie. Vypísali sme papierik s dôvodom návštevy, pár krát nám ho opečiatkovali a už sme sa blížili k vojakovi so samopalom na kopci, ktorý je poslednou prekážkou pred vstupom na územie Ukrajiny. Ten pozrel na papierik, povedal, že nám chýba pečiatka a vrátil nás späť. Tak sme otočili auto, zaparkovali a vydal som sa hľadať toho správneho úradníka, ktorý nám dá vytúženú pečiatku. Chvíľu som sa tak ponevieral v hraničnom pásme (deti zostali v aute), keď som zbadal, že unimobunka, cez ktorú sme už prešli má dve okienka a my sme absolvovali len jedno (samozrejme nikto vás neupozorní kam máte ísť). Tak som vošiel dnu k úradníčke. Tá ma vyspovedala, že načo idem na Ukrajinu, čo tam chcem robiť a pozrela si aj technický preukaz. A tu začali problémy. Samozrejme si všimla, že auto je napísané na manželku. Vypýtala si splnomocnenie. Ja som jej nerozumel, tak som sa opýtal ešte raz, čo odo mňa chce. Vysvetlila mi pekne pomaly, že pre vstup na Ukrajinu s autom potrebujem splnomocnenie majiteľa. Tentokrát som sa tváril, že nerozumiem. Opýtala sa ma, čo urobím, ak ma nepustí cez hranice. Odpovedal som jej, že pôjdem domov. Trošku ju to nahnevalo a len tak pomedzi zuby precedila: „Vy ma tu vynervujete, tak choďte“ a dala mi potrebnú pečiatku. Víťazoslávne som deťom oznámil, že môžeme ísť na Ukrajinu. Papierik sme odovzdali vojakovi so samopalom. A boli sme tam! Za necelú hodinku.

Našou prvou zastávkou bol Chrám Krista Spasiteľa. Je vybudovaný v typicky staroruskom architektonickom slohu a pripomína ruské pravoslávne chrámy Kyjevskej Rusi. Svojím vzhľadom symbolizuje spätosť s ruskou kultúrou a pravoslávnou cirkvou. Nachádza sa na Námestí sv. Cyrila a Metoda. Je vysoký 60 metrov a zmestí sa doň 5000 veriacich. To som sa dočítal na wikipédii.

Zaparkovali sme, odfotil som si pre istotu auto a vybrali sme sa k chrámu. Bolo dosť chladno a ulice boli poloprázdne. Chrám sme si však obzreli len z vonku, pretože bol zamknutý. Ešte som vybral peniaze z bankomatu a šli sme autom k zámku. Kúpili sme si vstupenky a poprechádzali sme sa po jednotlivých komnatách zámku. Všade sedela jedna bábuška, sediaca pri radiátore a strážila exponáty. Aj vo vnútri bolo dosť kosa, ako v tom vtipe o Rusku. Nedá mi ho nespomenúť.

Telefonuje Američan Rusovi:

Američan: V správach som videl, že tam u Vás je mínus 50 stupňov

Rus: Ále to je somarina, určite tu nie je viac ako mínus 30°C

Američan: Fakt, bolo to v správach

Rus: Ale tu je určite len mínus 30°C

Američan: Ukazovali nejakého človeka na Červenom námestí, mal teplomer v ruke a na ňom bolo mínus 50°C

Rus: Ahá, tak ty si myslel vonku....

Na zámku sme videli staré dokumenty z histórie Ukrajiny, pár kúskov nábytku a neviem čoho ešte. Celkovo to bolo dosť strohé. Zrazu sme zbadali nejaké voskové figuríny z hviezdnych  vojen. Bolo to upútavka na výstavu voskových figurín. Platilo sa tam osobitne, ale pri ich cenách to bola smiešna položka, asi tak 4 € pre troch. Mohli sme si všetko detailne pozrieť a odfotiť a keďže sme tam boli sami, aj sme to využili. Len pri vstupe za dverami bola nejaká postava zakrytá. Samozrejme sme boli zvedaví. Bola to postava Putina, tak sme ju trochu poodkryli a odfotili sa aj s Vladimírom.

  Vedľa zámku je aj skanzen, kvôli zime sme jeho návštevu jednohlasne zamietli. A už sme aj vyhladli, tak sme išli do centra hľadať reštauráciu. Aj keď bolo, tak odhadom asi mínus 10, ľudia sedeli vonku pred kaviarňami na deke a popíjali kávu. Sú tu naozaj tvrdí ľudia. Našli sme si reštauráciu, ani v nej nebolo príliš teplo. V strede síce bola malá piecka, ale ešte len začala kúriť. Posadili nás pod ohrievač na stene a tak sme si mohli aspoň zložiť vetrovky. Ja som si vybral pelmene. Deti sa mi nepodarilo nahovoriť na niečo typické ukrajinské. Filip si dal hamburger a Soňa pizzu Hawai. Ale aj tak to malo ukrajinský kolorit. Hamburger mal namiesto mletého mäsa klobásu a na pizzu dali namiesto kúskov ananásu – jablká. K tomu sme si dali vynikajúci bylinkový čaj. Účet bol približne 100 hrivien, čo vtedy bolo okolo 4 €. Čašník začal prikladať do piecky. Mal len dlhé, viac ako metrové kusy dreva. Namiesto toho, aby ho nalámal alebo napílil, strčil to celé do piecky a nechal trčať cez otvorené vrátka, však prehorí...

Poprechádzali sme sa po centre, videli sme krásnu budovu filharmónie, sochu фонарщикa (lampára) uja Koľu, grékokatolícky kostol a iné zaujímavosti. Napríklad aj predaj mrazených rýb priamo na ulici.

Keď nám už bola veľká zima zašli sme aj do nákupného centra. Tam sme si nakúpil topánky, cena približne 15 € za pár. No nekúp to. A výroba domáca, ukrajinská.

Ešte sme si kúpili niečo na večeru. Každému niekoľko krásnych zákuskov (veď sme sami na výlete, tak si to užime), nejaké pečivo a syry a šunku, džúsy a pre mňa fľašu vína. Zastavili sme sa aj natankovať, nemohli sme si nechať ujsť benzín za 90 centov. Prišiel som k stojanu a chcel tankovať, no nešlo to. Tak som šiel do budovy za pumpárom. Ten sa my snažil vysvetliť, že najprv musím zaplatiť, až potom môžem tankovať. Ja som sa mu snažil na oplátku vysvetliť, že neviem koľko sa mi zmestí do nádrže. Dohodli sme sa na kompromise, ja som zostal pri pokladni a on poslal kolegu nech mi natankuje plnú nádrž. Keď dotankoval, zaplatil som. No iný kraj, iný mrav. Asi majú zlé skúsenosti so zákazníkmi, ktorí zdrhnú bez platenia.

Konečne sme sa vybrali smerom na Mukačevo. Cesta bola dobrá, väčšinou štvorprúdová. Za dedinkou Seredne, pri benzínke bol náš penzión. Bolo tam takmer prázdno. Na izbe bola zima, odhadujem tak do 12 stupňov, išiel som to reklamovať. Tak nás presťahovali do inej izby, ešte raz sme si to zopakovali a už sme mali izbu s asi 18 stupňami. To sa už dalo. Zaliezli sme si do postele a rozprávali sa o zážitkoch. Ja so Soňou sme sa ešte neskôr vybrali na krátku prechádzku po okolí, zatiaľ čo Filip sa snažil na chodbe chytiť wifi. Na druhý a posledný deň sme sa vybrali do Mukačeva. Najprv na zámok Palanok. Zámok je pekný, ale expozícii veľa nie je. Videli sme ale napríklad teliatko s dvomi hlavami. Kúpili sme si tam originálny ukrajinský bylinkový čaj. Keď sme odchádzali pred zámkom už boli zaparkované autá – pojazdné bufety, ktoré ponúkali horúci čaj a varené víno z termosiek. Toto sa mi v okolitých krajinách páči, podnikavosť ľudí. Aj takto sa dajú ponúkať služby. Na Slovensku sa s týmto stretávam zriedka.

 Prešli sme sa centrom mesta, po námestí Cyrila a Metoda. Zašli sme aj do tržnice. Tá nás očarila, boli tam rôzne sekcie. V jednej časti predávali mlieko, tvaroh, syry. V ďalšej mäso, ryby, údeniny a inde boli zase koreniny a sušené huby. Všetko pekne naaranžované.

Pred jednou sme sa vybrali domov. Vedeli sme, že nás čaká prechod hranicou. Okolo druhej sme už stáli v kolóne na hranici. Cez ukrajinskú časť sme prešli pomerne rýchlo, asi tak za 30 minút. Potom to ale zastalo, posúvali sme sa krokom. Obiehali nás autá, ktoré colníci púšťali bokom. Asi po troch a pol hodinách sme sa konečne dostali pred našu colnicu. Nasledovala dôkladná prehliadka toho, čo prevážame, so zameraním na alkohol a cigarety. Po štyroch hodinách sme boli na Slovensku. Hurá!

Tak deti, takto to kedysi vyzeralo skoro na každých hraniciach v bývalom Československu. A to sme si chvalabohu nemuseli vybavovať devízový prísľub alebo meniť v banke forinty, ktoré vám ešte zapísali aj do pasu, pretože ich ročný objem bol obmedzený. A ani nás nevyzliekli do spodného prádla, aby si boli istí, že nič nepašujeme na tele.

Predsa len dnešný Schengen alebo vstup do mnohých krajín len na občiansky preukaz sa mi páči viac.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

VšZP pri tendri lieku na rakovinu porušila zákon. Postup jej schválil Drucker

Poisťovňa protizákonne znížila cenu zákazky na liek imbruvica, aby sa vyhla súťaži s prísnejšími pravidlami, zistili kontrolóri.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?


Už ste čítali?