Zápisky z Balkánu: Albánsko (Skadar)

Autor: Andrej Šverha | 6.1.2017 o 9:27 | Karma článku: 11,97 | Prečítané:  1201x

 Výlet do Albánska sme mali dávno naplánovaný, keďže z Ulcinju je to neďaleko. Rozmýšľali sme však, či tam ísť vlastným autom. Pred cestou sme čítali aj počuli veľa príbehov o nebezpečenstve, ktoré tam na nás číha.

 O ukradnutých autách, zlých cestách, mafii a chudobe.

Sme na okružnej ceste po západnom Balkáne a dostali sme sa do Čiernej Hory. Naša cesta začala v Srbsku a už sme sa čiastočne zoznámili s Čiernou Horou.

Manželka Alena sa dala na pláži v Ulcinji do reči s miestnym a povypytovala sa ho na jeho názor. On sa opýtal, aké auto máme. Po odpovedi, že Škoda Fabia skonštatoval: "To je také normálne auto a ničoho sa nemusíte báť." Tak sme sa vybrali autom. Cesta prechádzala cez kopce a mnohé zákruty a o chvíľu sme boli na hranici. Tam ich najviac zaujímala zelená karta a bez problémov sme boli v Albánsku.

Asi po piatich kilometroch nás zrazu zastavil policajt. Hlavou mi prebehli všetky možné scenáre. Od požadovania úplatku, cez šikanovanie až po možný únos falošnými policajtmi, ktorí sú v skutočnosti mafiánmi. Prezrel si doklady a cez otvorené okno mi prepol stretávacie svetlá na parkovacie s upozornením, že v Albánsku sa používajú tie. Vydýchli sme si a pokračovali sme podľa GPS navigácie do mesta Skadar (alebo aj Škodra a albánsky Shkodër). Prešli sme okolo odbočky na nový most, ale navigácia nás nasmerovala rovno a cez rieku Bojana sme mali prejsť starým dreveným mostom. Ten bol ale uzavretý a tak som sa otočil. Zrazu sme zbadali, že všade naokolo sú chajdy a počernejší obyvatelia. Deti sa až zľakli a ja som musel rýchlo uzamknúť všetky dvere zvnútra. Vrátili sme sa na ten nový most a dostali sa do centra mesta. Keď sme zaparkovali, pre istotu som si odfotil auto aj s názvom ulice. Robím to kvôli tomu, aby som sa ak náhodou zablúdim, vedel opýtať na ulicu, kde mám auto. Druhým dôvodom je, aby som mal dôkaz, keby nám ho náhodou ukradli. Prešli sme sa centrom, kde sme videli moderné nové budovy a v protiklade k tomu parkovisko v bočnej uličke, kde nebol ani asfalt. A navyše taký neporiadok (doslova bordel), že by som mal obavy nechať tam auto, aby mu potkany nezožrali pneumatiky.

Kvôli deťom sme z bankomatu vybrali ich miestnu menu Leki. Deti sú vždy zvedavé (a aj ja) ako vyzerá cudzia mena. Keďže už bol aj čas obeda zašli sme si do peknej záhradnej reštaurácie. Potom sme sa prešli okolo mešity a neďaleko aj pravoslávnej katedrály. Keď sme šli okolo miestneho blšáku, až nás zatiahlo z pachu tam predávaných topánok. Asi neboli len nové.

Cestou k autu sme sa zastavili na trhu a nakúpili zeleninu a ovocie. Predavačka nám dala za pol tašky papriky, dal som jej 200 lekov (čo nebolo ani 1,5 eura) a chcela nám vydať späť. To ma prekvapilo, tak som jej povedal nech radšej pridá papriku. Podobne to bolo aj s broskyňami a hroznom. Bolo tam veľmi lacno. Išli sme aj natankovať. Leki sme už nemali, ale to nebol problém. Natankovali sme plnú nádrž, mladý chalan obsluhujúci benzínku v sekunde prepočítal cenu na eurá. Veľmi som mu neveril, tak som si to overil na kalkulačke v mobile. Bol presný. Ešte som sa opýtal, kde by sme si mohli kúpiť vodu. Dal nám fľašu chladenej minerálky len tak. Našim najbližším cieľom bola pevnosť Rozafa. Síce bolo dosť teplo (pekelných 40°C), ale presvedčil som rodinu. Keď sme už tu, nemôžeme si to nechať ujsť.

Prišli sme k pokladni a ja som vysvetlil, že mám len eurá. Pokladník hovorí: „Päť“ a ešte niečo, čo som mu celkom nerozumel. Ja na to: „My sme len štyria.“ Tak pokladník hovorí: „Štyri.“ Až potom som si uvedomil, že vstupné bolo 200 lekov na osobu, čo je dokopy pre štyroch skoro 6 eur. Aký som ja dobrý obchodník. Pozreli sme ruiny bývalého hradu vypínajúceho sa nad riekou Drin. Horúčava nás však čoskoro vyhnala a vydali sme sa na cestu späť do Ulcinju.

Ale ešte sme sa šli pozrieť ku Skadarskému jazeru. Pravdupovediac za veľa to nestálo. Betón a odpadky nás neočarili. Neskôr sme si dojem však napravili, ale o tom nabudúce. Na hraniciach bola menšia kolóna a čakali sme asi 20 minút. Cestou sme sa ešte zastavili pri opustene stojacom dome, pred ktorým bol stánok s ovocím a zeleninou. Chceli sme ešte dokúpiť paradajky. Babka ich začala ospevovať, že aké sú dobré a sladké. Ale hlavne „neprskane“, čo znamená nestriekané. Tento výraz používame doteraz pre označenie bio zeleniny a ovocia.

O naše auto sme sa naozaj báť nemuseli, pretože Albánsko je krajinou Mercedesov. Pomer tejto značky ku všetkým autám je snáď najväčší na svete. Aj keď väčšinou sa jedná o staršie ročníky, pozvážané zo všetkých autobazárov v západnej Európe. Bol to len veľmi krátky pohľad na Albánsko, určite stojí za ďalšiu návštevu.

V ďalšej časti sa pozrieme ku Skadarskému jazeru, do Starého Baru a na záver pobytu v Čiernej Hore aj do magického Kotoru.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

VšZP pri tendri lieku na rakovinu porušila zákon. Postup jej schválil Drucker

Poisťovňa protizákonne znížila cenu zákazky na liek imbruvica, aby sa vyhla súťaži s prísnejšími pravidlami, zistili kontrolóri.

KOMENTÁRE

Rusko: Keď úspešných mužov dobiehajú staré hriechy

Môžeme podozrenie polície nazvať odôvodneným?


Už ste čítali?