Zakarpatská Ukrajina - ako si užiť predĺžený víkend

Autor: Andrej Šverha | 10.12.2016 o 10:44 | Karma článku: 13,18 | Prečítané:  4122x

 V máji minulého roku, počas voľných sviatočných dní, sme sa vydali na krátku výpravu. Jej výstižnejší názov by mohol byť aj - Lukulské hody s trochou bicyklovania. Zúčastnili sme sa ho ja, Milan, Marek, Gabo a Jozef.

 Ja ako hlavný organizátor som najprv vypracoval 5 alternatív možného výletu, nakoniec sme si vybrali návštevu Mukačeva, Spa rezortu Bogolvar a Užhorodu. Ale pekne po poriadku.

Vyrazili sme skoro ráno z Košíc jedným autom a dodávkou na prepravu bicyklov do dedinky Lekárovce. Tam sme zaparkovali autá, naložili batožinu na nosiče a plní elánu vyrazili smerom na Veľké Slemence. Cesta bola nenáročná, rovinatá. Jediné „spestrenie“ bol môj defekt, pravdepodobne spôsobený tŕňom z agátu. Milan mi ho rýchlo opravil a mohli sme sa vydať na hranicu.

Prechod cez hranicu Veľké Slemence, ktorý je určený pre peších a cyklistov, netrval ani 5 minút. A zrazu sme sa ocitli o 30 rokov v minulosti. Nie, nechcem znevažovať Ukrajinu, ale na dedine to naozaj vyzerá ako u nás pred 30 a možno aj viac rokmi. 

Najprv sme prešli cez blšák alebo ak chcete trh. V jednom obchode a zároveň aj zmenárni sme si vymenili našu tvrdú menu za hrivny.

Hneď za dedinou začala takzvaná japonská cesta – sama jama. Výhodou bola nízka frekvencia premávky a tak sme väčšinu času mohli ísť všetci piati vedľa seba. Aj keď vlastne nie, lebo stav a povaha vozovky to nedovoľovali a tak sme jej museli prispôsobiť našu rýchlosť a rozostavenie :)

Chvíľu nás to bavilo, ale tie diery a kravince na cestách sa nám rýchlo „prejedli“. Ale aspoň sme sa naučili jazdiť ako sa hovorí „v lajne“, aj keď tu to platilolo doslova.

Naplánovaná trasa cez obľúbené Mapy.cz nás vodila okľukami hlavných ciest a tak to bolo zdĺhavé. V Pidhorbe sme sa rozhodli, že ideme na hlavnú cestu smerujúcu z Užhorodu do Mukačeva. Zároveň sa ozval hlad a tak sme začali hľadať reštauráciu. Najbližšiu sme našli v Barvinoku. A to rovno ranč - Zlatá Hora. Bicykle sme kvôli bezpečnosti chceli zobrať čím bližšie k reštaurácii. Vykázali nás a ukázali parkovisko a bezpečnostné kamery. Naozaj tam parkovali samé drahé autá, tak sme si povedali, že naše plne naložené bicykle nebudú zaujímavé. Pre istotu sme ich ale zamkli navzájom o seba.

Sadli sme si dnu do chládku a boli sme tam sami. Nejakí hosti sedeli ešte na terasách okolo reštaurácie. Dali sme si belgické pivo a špecialitku - baraninu s dusenou mrkvou a zemiaky po domácky. Predtým ešte polovičný boršč, nech je obed kompletný ale nech vládzeme pedálovať ďalej.

Olizovali sme sa až za ušami. Ako sme neskôr zistili dobré, lepšie povedané vynikajúce jedlo je na Ukrajine štandardom.

Sťažka sme sa vybrali smerom do Mukačeva. Bolo to po štvorprúdovke, ale krajnica bola dostatočne široká. Nebolo to ideálne, ale omnoho rýchlejšie ako po dedinských cestách poslednej triedy.

Krajina bola členitá a tak to bolo do kopca a z kopca. Cestou sme sa zoznámili aj s mladou študentkou medicíny. Tiež šla na bicykli, z Užhorodu do Mukačeva na vlak. Tak sme chvíľu šli spoločne a rozprávali sa o živote na Ukrajine. Nás však prepadol smäd a tak sme sa rozlúčili. Chvíľu sme oddýchli pri káve a pive a čakala nás záverečná časť etapy dnešného dňa. Tesne pred Mukačevom bol cyklochodník povedľa cesty. Bol strašne hrboľatý a všetci sme v duchu nadávali. Už sme boli dosť unavení a hlavne poniektorých boleli aj zadky. No dôjsť musíme. Vzchopili sme sa a z posledných síl sme došli do Mukačeva, do penziónu priamo pod zámkom Palanok.

Tam nás čakalo príjemné prekvapenie, pekný a útulný penzión. Na otázku kam si môžeme odložiť bicykle, sme dostali odpoveď, že na izbu. Izby boli veľké a na chodbu sa nám v pohode zmestili.

Po sprche a krátkom oddychu sme vyrazili do centra, však aj kultúru treba. Chlapi už mali šliapania dosť, ale podarilo sa mi ich presvedčiť. Bicyklom to bude rozhodne rýchlejšie (ako sa dostať na pivo) a rozhodne menej únavné. Ešte sme na dvore zbadali, že práve rozkladajú gril. Pripravovali grilovačku na večer, tak sme sa objednali, že budeme mať záujem.

Pozreli sme si radnicu a námestie Cyrila a Metoda s viacerými sochami, napríklad aj kominára s mačkou. Na pivko sme sa rozhodli zájsť do oddychovej zóny k rieke Latorica. Je tam pekný chodník popri rieke, kde korzovalo mnoho ľudí. Stretali sme aj niekoľkých cyklistov a veru nemuseli sa hanbiť za značky svojich bikov. Žiadne „keď chceš vedieť, čo je drina, kúp bicykel Ukrajina“.

So západom slnka sme sa aj my pobrali do penziónu. Tam sme si objednali šašlik, vynikajúci kapustový šalát, pivo a kvas.

Ráno ešte pred raňajkami sme sa vybrali pozrieť zámok Palanok. Je to poriadne strmý kopec, aj keď krátky. Boli sme tam prví. Prešli sme si zámok, pozreli expozície a pofotili sme sa.

Potom naspäť do penziónu na raňajky a pobaliť batožinu. Asi o desiatej sme vyrazili. Čakala nás oddychová etapa, len okolo 30 km. Najprv sme mali ísť po tom hrboľatom úseku, čo sme ale odmietli a vybrali sme sa napriek zákazu po ceste. Naše zadky nám zato boli vďačné.

Našou prvou zastávkou mala byť prehliadka vínnej pivnice v dedine Seredne. Bohužiaľ v sobotu majú zatvorené. Tak sme prehltli slinu a vydali sa do mierneho kopca, do cieľa dnešného dňa dedinky Antalovce. Cestou sme sa úspešne roztratili a ešte hodnú chvíľu sme sa hľadali v komplexe Bogolvar, kde sme mali rezervované ubytovanie.

Keď sme zašli na recepciu, čakalo nás prvé prekvapenie. Nemali pre nás objednané izby, vraj ich už predali. Pokúšali sa ma kontaktovať telefonicky, ale ja som neznáme číslo nedvihol. Nikde však nebolo uvedené, že je ešte potrebné potvrdiť príchod. Nakoniec to vyriešili k našej spokojnosti a miesto troj a dvoj posteľovej izby nám poskytli 2+2+1. Na otázku, či za rovnakú cenu potvrdili, že áno. Tak sme sa ubytovali a dali nám k dispozícii aj miestnosť na uzamknutie bicyklov.

Areál bol veľmi pekný a upravený, reštaurácia a jedlo ako sme už zvyknutí – vynikajúce. Každý sme si dali niečo iné a aj rôzne prílohy, aby sme ochutnali toho čo najviac.

Pozreli sme si malú ZOO a rybník, ktoré sú súčasťou areálu. Na večer sme si objednali ukrajinskú čaň a ruskú baňu. Čaň je vlastne kotol s vodou, pod ktorým horí oheň a vy sedíte a varíte sa, alebo si pripúšťate studenú vodu a tak si regulujete teplotu. Baňa je zase klasická ruská suchá sauna aj s typickými metličkami na prekrvenie pokožky. Všetko to bolo v samostatnom drevenom domčeku s dvorom a čaň bola na dvore pod holým nebom. Takže sme z nej pozorovali hviezdy nad hlavou. Proste romantika, päť holých zadkov pobehujúcich z bane do čane. Bol tam aj ochladzujúci bazénik a súčasťou bol aj pitný režim, tento krát výborný bylinkový čajíček. Vysaunovaní sme ešte navštívili miestny bar, aby sme doplnili tekutiny a zistili, že vodka a kvas je výborná kombinácia, po ktorej na druhý deň nebolí hlava.

Náš posledný deň výletu sme začali malou prechádzkou po dedine a raňajkami. Keď sme sa pobalili a išli zaplatiť, začalo druhé prekvapenie. Zaúčtovali nám takmer dvojnásobnú cenu a za všetky tri izby. Snažil som sa im vysvetliť, že mám od nich potvrdenie, kde mi garantujú cenu 1 220 UAH. Pre istotu si tieto potvrdenia vždy vytlačím, aby som mal čím argumentovať. Po dlhšom zjednávaní mi ponúkli, že zaplatím len za dve izby, ale výsledná suma bola aj tak vyššia ako v objednávke. Tak som ešte chvíľu trval na svojom, trochu im vynadal v rusko-slovenčine a na naliehanie mojich kamarátov, ktorí sa už tak trochu aj hanbili, sme zaplatili. Tá cena nebola vysoká, ale z princípu chcem to, čo som si objednal a za cenu, ktorú sme dohodli. Ak by nás neboli uviedli do omylu a uviedli tie ceny, ktoré od nás v skutočnosti chceli, aj tak by sme tam šli a náš dojem by bol z ich služieb výborný. Takto si to pokazili na celej čiare.

Vyrazili sme už pred deviatou, lebo nás dnes čakala dlhá etapa. Na začiatku to bol príjemný, takmer 12 km zjazd a potom už zvlnenou krajinou po hlavnej ceste až do Užhorodu.

Tam sme si dali prestávku, pozreli si promenádu popri rieke Uh a centrum mesta. Zastavili sa na obed a zmrzlinu. V centre sa prechádzalo dosť veľa ľudí, určite viac ako o takomto čase (v nedeľu) v Prešove. Navyše som sa rozhodol, že si kúpim rezervnú dušu. Nebol problém, cykloobchod v centre mesta bol otvorený a mohol som zaplatiť kartou. A to si dosť Slovákov myslí, že aká je Ukrajina zaostalá. Ja mám s Ukrajinou prevažne dobré skúsenosti a pre nás Slovákov je to krajina, kde dostaneme za naše eurá naozaj dobrú protihodnotu vo forme služieb a zážitkov.

Pretože sa schyľovalo na dážď nahodili sme zbesilé tempo, pokiaľ to cesty a naše sily dovolili. Posledných 10 km pred hranicou to bola už spomínaná japonská cesta (sama jama) s kravincami ako bonus navyše.

Do Lekároviec sme došli už poriadne vysilení a za mierneho dažďa. Celkovo sme prešli 210 kilometrov, najviac to bolo v prvý deň 95 km. S absolvovaným výletom sme boli všetci spokojní a už sme plánovali, kedy si takéto niečo zopakujeme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Na koncerte v Manchestri došlo k výbuchu, hlásia 19 obetí

Po koncerte Ariany Grande počuli fanúšikovia výbuch, policajné zdroje hovoria o možnom samovražednom atentáte.

DOMOV

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti voličov.

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Rodinkárstvo voličom ĽSNS neprekáža, Klus chce úrad čistiť.


Už ste čítali?