Zápisky z Balkánu: Srbsko (Petrovaradín, Belehrad)

Autor: Andrej Šverha | 25.12.2016 o 9:06 | Karma článku: 11,94 | Prečítané:  858x

 V roku 2012 som naplánoval putovnú dovolenku po západnom Balkáne. Cieľom bolo stráviť aspoň 10 dní pri mori v Čiernej Hore kvôli zdravotnému stavu detí (alergie). Aby to nebolo nudné, naplánoval som okružnú cestu.

 Zahrnovala návštevu známych aj neznámych miest. Tie známe som chcel ukázať deťom, pretože som ich navštívil s rodičmi pred skoro štyridsiatimi rokmi a tie neznáme, aby som mal radosť ja. Celá trasa viedla cez Srbsko, Čiernu Horu, Albánsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a Maďarsko.

Začíname v Srbsku, v jeho hlavnom meste Belehrade. Ubytovanie som zabezpečil vopred cez net. Bol to 2-izbový byt v širšom centre. Zábavná bola cesta aj hľadanie adresy bytu.

Na hranici so Srbskom bola kolóna a auta sa pomaly posúvali, presnejšie povedané tlačili. Keď to videl Filip (môj syn) aj on chcel tlačiť. Za približne tri štvrte hodiny sme sa pomaly pretlačili až do Srbska. Cestou sme sa zastavili neďaleko Nového Sadu v pevnosti Petrovaradín, vypínajúcej sa nad riekou Dunaj. Nachádzajú sa tam zachovalé hradby a v súčasnosti slúži predovšetkým umelcom.

Keď sme dorazili do hlavného mesta, čakalo nás hľadanie ubytovania. Zaparkovali sme na okraji cesty a šli sme hľadať adresu. Keď sme ju do desiatich minút nenašli, vrátili sme sa k autu a tam nás čakalo prekvapenie. Za autom už čakali dve električky, ktoré sme blokovali. Nevšimol som si totiž žltú čiaru, ktorá vymedzovala parkovanie. Po tejto ulici totiž električky nejazdili stredom, ale po okrajoch a parkovalo sa za tou žltou čiarou. No čo, sedliak v meste. Ešte dobre, že nás neodtiahli.

Napokon sme boli v hľadaní úspešní a stretli sme sa s majiteľom bytu. Zaplatili sme dohodnutú sumu a on nám ho prenechal na 2 noci. Riešili sme ešte parkovanie. Navrhol nám dve možnosti, buď trochu vzdialenejšie podzemné parkovisko za cca 15 € alebo parkovať priamo pod oknom. To je však možné v tejto zóne, len tri hodiny. Potom nám vraj dajú za stierač pokutový lístok, ale nemáme si vraj robiť starosti, na Slovensko pokuta nedôjde. Tak sme to vyskúšali. Za oknom sme si našli za každý deň jeden šek. Mám ich doma odložené ako pamiatku z dovolenky.

V podvečer sme sa vydali spoznávať mesto, keďže sme boli po ceste mierne unavení, rozhodli sme sa pre vyhliadkovú jazdu električkou a autobusom. Najprv sme si však museli kúpiť lístky. V prvom stánku sme sa so starším pánom nevedeli dorozumieť a tak sme šli do ďalšieho. Tam nám mladý chalan vysvetlil systém MHD a predal papierovú kartičku s magnetickým pásikom, na ktorú sme si dobili niekoľko jázd. Vybrali sme sa podľa mapy do okrajovej časti k Dunaju. Viezli sme sa popri monumentálnych panelákoch, ktoré na nás urobili dojem svojou veľkosťou a škaredosťou. Večer sme ešte zašli do blízkeho parku Tašmajdan, kde vládol čulý spoločenský život.

Na druhý deň ráno sme sa s dcérou Soňou vybrali na nákup raňajok. V blízkom okolí bolo niekoľko pekárni. Tak sme nakupovali, čo sa nám páčilo a pridali sme aj čerstvo upečenú pizzu. Všeobecne na Balkáne majú veľmi širokú ponuku chutného pečiva. Všade nás zdravili a pýtali sa odkiaľ sme. Boli veľmi príjemní a priateľskí. Celou cestou nás prenasledoval aj nejaký pouličný pes a čakal nás aj pred obchodíkmi. Soňu som strašil, že už si ho bude musieť zobrať domov. Ona nemá príliš vrúcny vzťah k domácim zvieratkám, teda okrem domácich pavúkov :)

Pre ilustráciu cien uvediem, že za všetko pečivo čo sme nakúpili, sme zaplatili asi tak 3 €. Všetko sme však nevládali zjesť a zvýšilo aj na večeru.

Potom sme sa vybrali električkou pozrieť centrum. Najprv sme si pozreli dolný Kalemegdan a okolo kaplnky sv. Petky a pravoslávneho kostola Ružica sme prešli na horný. Tam sme si chvíľu posedeli na hradbách a kochali sa pohľadom na sútok Sávy a Dunaja. Prešli sme sa parkom, kde posedávali ľudia a poväčšine čítali knihy a zamierili k soche Víťaza (Победник). Táto socha je symbolo hlavného mesta Srbska a je odtiaľ krásny výhľad práve na sútok riek a na Nový Belehrad. Kalemegdan založili Kelti ešte pred našim letopočtom, súčasnú podobu nadobudol po viacerých prestavbách v 18.storočí. Nachádza sa tu aj vojenské múzeum, zoologická záhrada, ale aj basketbalové ihriská (obľúbený srbský šport). Je to celkom rozsiahly areál a aby sme ho lepšie spoznali zviezli sme sa aj elektro vláčikom, opäť za pár drobných.

Z parku sme zamierili do centra na ulicu Knez Mihailova, ale zastavili sme sa pri stánkoch so suvenírmi. Najviac ma zaujala bábuška, ktorá predávala staré juhoslovanské (a nielen tie) bankovky. Neodolal som a kúpil 500 miliardovú bankovku z roku 1993, keď v Juhoslávii vládla hyperinflácia. V tej dobe (1992 – 1994) bola denná miera inflácie až 65 % a ceny vzrástli na dvojnásobok každých 34 hodín. Vtedy rozhodovalo aj to, či ste dostali obálku s týždennou výplatou doobeda a stihli nakúpiť základné potraviny alebo až poobede. Vtedy ste za tú istú sumu dostali už len tak kilo zemiakov..., proste smola.

Knez Mihailova ulica je jedna z najstarších v Belehrade a je výkladnou skriňou mesta. Nachádzajú sa tu exkluzívne obchody, ale nás viac zaujala architektúra. Domy boli postavené v 19. storočí a celá ulica bola zrekonštruované v 1987 roku.

Potom sme sa už vydali cez Námestie republiky pešo až do nášho bytu. Tam sme si chvíľu oddýchli a v podvečer sme opäť šli do blízkeho parku. Bolo tam veľa ľudí a žilo to tam, to sa mi na Balkáne páčilo. Bola tam bežecká dráha, stroje na cvičenie a posilňovanie, ale aj kaviarničky s príjemným posedením. My s Filipom sme sa po chvíli vydali na ďalšiu objaviteľskú výpravu električkou. Vybrali sme si smer a šli až na konečnú. Tam sme uvideli fascinujúce „súsošie“ troch obrích panelákov. Je ich vidno aj z diaľnice keď prechádzate Belehradom.

Už bola tma, keď sme sa vracali. Zastavili sme sa ešte na pivo v reštaurácií oproti nášmu bytu. K pivu nám automaticky doniesli aj oriešky ako pozornosť podniku. Zaujímavé ešte bolo umiestnenie reštaurácie. Jej terasa so zábradlím bola veľmi blízko električkovej trate. Keď ste sedeli a opierali si lakeť o zábradlie, električky prechádzali tak dvadsať centimetrov od vás.

Ako bude pokračovať naše putovanie po Balkáne? Dočítate sa v ďalšej časti venovanej Čiernej Hore.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kotlebovi extrémisti v parlamente: Rozpustiť a vypustiť

Aj keď sú Kotlebovci opatrnejší, nemôžu si pomôcť. Porušujú zákony a stranu treba rozpustiť.

KOŠICE KORZÁR

Poručík Ihnát žiada ministerstvo obrany o degradáciu

Rozdávanie vojenských frčiek sa rozhodol riešiť radikálne.

KULTÚRA

Má najhorší názov, aký kedy film mal. Môže napriek tomu získať Oscara?

Zhodnotili sme šance nominovaných filmov.


Už ste čítali?