Popri Dunaji s mojim obľúbeným synom (záver)

Autor: Andrej Šverha | 14.10.2016 o 6:03 | Karma článku: 12,30 | Prečítané:  603x

alebo Ako sa s nami Eurovelo 6 zahrávala

2. deň - Györ – kemp Eden (offroad etapa)

No a ráno prišlo skoro a s ním aj sťažnosti Filipa na boľavé nohy a zadok.

 Tváril som sa ako tá opica, ktorá nepočuje a šliapal k najbližšiemu obchodu kúpiť raňajky. Raňajkovali sme pomerne kultúrne, pekne v parku na lavičke. Po jedle sa nálada mierne zlepšila aj keď počasie bolo zachmúrené a podľa predpovede malo aj pršať.

Najprv sme dlho prechádzali Györom (stále po cyklochodníkoch) a potom nekonečnými dedinkami. Prešli sme ponad diaľnicu a zrazu po 22 km prídeme na cestu do Györu a tam značka Györ 11 km. Skoro nás porazilo. Stále sme sa držali značenia trasy Eurovelo 6. Asi ju Maďari zmenili oproti pôvodnej trase, ktorú som si stiahol z oficiálnej stránky.

Keď tu zrazu odbočka do poľa a začal skutočný offroad. Najprv po okraji poľa, potom lesom až sme konečne prišli na starú asfaltku. Pomaly začínalo kropiť, tak sme nahodili tempo. Preto som ani nevenoval pozornosť, keď som počul niečo akoby odpadnúť z biku a šliapal som ďalej. Až neskôr v dedine som zistil, že to bola súčasť môjho nosiča, ktorého stav sa začal dramaticky zhoršovať. Už lialo a tak sme sa chceli skryť, navyše bol aj čas obeda. Našli sme reštauráciu, kde boli bufetové stoly so systémom zjedz koľko vládzeš. Tak sme si naložili, ale neprejedli sme sa, aby sme ešte vládali šliapať. Opravili sme provizórne bike a už bolo aj po daždi. Offroad ešte pokračoval za dedinou a zrazu sme už skoro pred Komáromom. Prešli sme cezeň držiac sa hesla "Komárno Komárom, Slovensko Slovákom".

Nakúpili sme si tam večeru a pokračovali do kempu Eden. Aj keď Filip chytiac druhý dych navrhoval ako cieľ Ostrihom. To som rezolútne odmietol a vyhovoril som sa na nosič, ale mal som už toho dosť. Bolel ma zadok. Hlavný argument však bol, že je to ešte veľmi ďaleko a prišli by sme už neskoro. Bola to pravda, prešli sme už 60 km a ešte 20 nás čakalo. Do Ostrihomu by to bolo ešte ďalších 30 km. Čo sa ten chlapec s koňom zrazil?

Bolo to dlhých 20 km do kempu a časť už bola po ceste. Kemp bol rovno na brehu Dunaja medzi dedinami Neszmély a Süttő a bol veľký a pekný.

Dojem z dnešného dňa bol, že sa motáme v kruhu a najazdili sme asi o 17 km navyše ako bol plán. Veľa bolo obchádzok ciest, ale výhodou boli cyklochodníky alebo cesty so slabou premávkou. Prekvapili nás poľné a čiastočne lesné cestičky. Boli veľmi pekné, ale dosť hrboľaté na ťažký náklad, ktorý my vozíme.

3. deň - kemp Eden alebo aj neplánovaný oddychový deň

V noci začalo pršať a pokračovalo celý deň až skoro do večera. Neostávala nám iná možnosť, ako preležať a prespať deň v stane. Bolo to celkom príjemné a konečne sme si oddýchli. Je to aj relax počúvať dopadať kvapky dažďa na stan a byť pritom v suchu zababušený v spacáku.

Okolo obeda nás prepadol hlad, tak sme sa obliekli a vyrazili do reštaurácie v kempe. Dali sme si gyros a k tomu pivo, veľmi dlho posedeli, veď aj tak sa nedalo iné robiť.

Keď bolo po daždi, už som nemohol obležať a tak som sa vybral na nákup bikom do blízkej dediny Süttő. Keď som vyšiel z obchodu zavreli za mnou aj mrežu, až vtedy som si pozrel, že už mali mať polhodinu zavreté. Ja som si pritom v obchode dlho vyberal a špekuloval a pritom predavačky boli úplne v pohode.

Tak sme sa navečerali a prešli sa ešte po kempe.

4. deň - kemp Eden – Ostrihom/Esztergom a vlakom do Pešti

Ráno už svieti slniečko a tak ešte sušíme stan a po desiatej vyrážame. Chvíľu ideme po ceste, aj keď frekventovanej, cítime sa tu bezpečnejšie ako na Slovensku. Autá pri predbiehaní spomaľujú a keď nás nemôžu bezpečne predbehnúť (aj kamióny) idú chvíľu za nami a čakajú na vhodný okamih. Aspoň toto chceme u nás, keď tých cyklochodníkov je ako šafranu.

Asi v polovici cesty sa mi nosič „dodrbal“ už celkom. Strihlo jednu zo skrutiek, ktorá ho drží na ráme a tak ďalej idem veľmi opatrne a aj tak občas počujem ako mi nosič dosadne na pneumatiku. Musím zastať a napraviť ho. Došli sme do Ostrihomu a je jasné, že ďalej už nezájdeme. Preto mierime na vlakovú stanicu.

Práve jeden vlak do Pešti odchádza, ale to nevadí o pol hodinu ide ďalší. Tak si dám české pivo, ktoré tu čapujú. Pomôcka pre milovníkov piva, po maďarsky sa povie čapované pivo "csapolt sör".

Stanica historicky dopĺňa kolorit mesta (to myslím ironicky). Zaujala nás hlavne takmer elektronická tabuľa s odchodmi vlakov.

Vezieme sa moderným vlakom a všímame si, že všetky dedinské stanice sú už zrekonštruované. Prečo práve tá ostrihomská zostala na ocot? Možno je tiež od macochy ako Prešov pri výstavbe diaľnic.

Prechádzame peknou a hornatou krajinou, takže máme pocit ako by sme ani neboli v Maďarsku. Dokonca aj cez tunel!

Prichádzame na stanicu Nyugati, takže spoznávam aj tretiu z najväčších staníc v Budapešti. Najprv zamierime na Keleti, aby sme sa zbavili batožiny. Z Keleti zajtra ráno odchádzame domov. Tu dávame všetky kapsy do úschovne a nechávame si len ruksaky. Skrinky na batožinu sú rôznej veľkosti a podľa toho aj stoja. Zaujímavé je, že skrinka rovnakej veľkosti je na Forinty aj Eurá, pričom v HUF stojí 600 a v EUR 3. Je jasné, čo si vyberáme. Navyše je tam aj automat na rozmieňanie bankoviek na mince. Pekne to majú tí Maďari. Trošku odrbať, ale zároveň poskytnúť aj dobrú službu.

S Filipom sme sa zhodli, že sa nám nechce vstávať ráno okolo štvrtej a baliť stan a všetko ostatné, takže prespíme na stanici. Je 14.40 a vyrážame na prehliadku Budapešti a na stanicu sa vrátime až so zotmením.

Ja mám itinerár jasný, veď deti musia dostať rovnako, aj čo sa týka zážitkov.

Náš prvý cieľ nie je prekvapujúci – najesť sa. Potom vyrážame na Margitin ostrov a tam objavujeme miesto kde sme ešte neboli – Japonská záhrada. Chcel som Filipovi ukázať aj Budín, ale keďže je to do kopca nie je veľmi nadšený. Tak som vymyslel lesť a tou je zážitok prejsť tunelom pod Budínskym hradom, neďaleko nultého kilometra. A už sme v Budíne, tak som ho trochu popreháňal po kopcoch. Naspäť do Pešti sa vraciame cez most Slobody, ktorý je uzavretý a slúži umelcom na rôzne vystúpenia. Je tam taká uvoľnená atmosféra a veľmi veľa ľudí, preto občas biky tlačíme. Filip sa chce ísť pozrieť čo zostalo z Vidám parku, tak tam zamierime. Cestou mu ukazujem Andrássy ut. a stretávame tam aj nejaký protestný pochod. Na jeho čele ide dychovka, čo Filipa zaujme a tak musíme chvíľu počúvať ako a čo hrajú. Pri Vidám parku je Filipovi smutno, pretože má naň pekné spomienky a raz tam chcel zobrať aj svoje deti. Prejdeme parkom a už sa stmieva, tak si to zamierime na stanicu.

Keďže biky už dnes nebudeme potrebovať, zamykáme ich v miestnosti úschovne. Zamkneme ich navzájom a o radiátor, snáď to bude stačiť.

Ďalší plán je jasný - večera, nákup na noc a zlatý klinec programu. Tým je jazda metrom. Je to Filipova obľúbená zábavka vo všetkých mestách kde ho majú. Absolvoval ich už mnoho a ja som jediný, kto to s ním chce absolvovať. Kupujeme lístky v automate. Sú tam na výber rôzne jazyky, napríklad aj čínština, ale aj slovenčina. No keď asi tretí pokus nákupu v slovenskom menu zlyhá, vyskúšam maďarčinu a hurá, máme lístky. Vyberieme si trasu a ideme na konečnú. Tam absolvujeme malú večernú prechádzku, obdivujeme veľkosť mesta a také tie chlapské reči. Keď sa vrátime na stanicu obsadíme si lavičku a pomaly driememe. Okolo jednej v noci však celú stanicu zatvárajú a tak je čas na nočnú prechádzku. Je to iný pohľad na mesto, je väčší kľud, aj keď nie úplný. Tak sa túlame, občas si niekde sadneme na lavičku, najeme sa, prechádzame sa a tak dokola. Okolo štvrtej stanicu otvárajú, tak sa tam vraciame. Skontrolujeme biky. Sú na svojom mieste. Tak ešte raz driememe na lavičke. Asi hodinu a pol pred odchodom vlaku kontrolujem nástupište a vlak je už pristavený, ale zamknutý. Vraciam sa na lavičku a opäť driemem (Filip drieme v kuse). Hodinu pred odchodom je čas začať chystať biky. Najprv sa vydám k vlaku. Nadránom už bolo aj chladno, ale keď sme boli schúlení na lavičke ešte to šlo. Keď vstávam a začnem kráčať zrazu mám pocit, že som na Sibíri a brodím sa po pás snehom, k tomu sa ten prievan na stanici mení na víchor na Sibíri. Po pár minútach sa zohrejem a Sibír sa stráca. Začnem budiť Filipa, ten začne hundrať, nadávať. Chápem ho, je práve na Sibíri.

Naložíme kapsy na biky, potom do vlaku a vyrážame o 6.30 domov. V Košiciach ešte prestupujeme a okolo dvanástej sme doma.

... a na záver trochu štatistiky

Naša dovolenka sa uskutočnila od 19.8. do 24.8.2016.

Celkovo sme prešli 265 kilometrov. Najviac v jeden deň sme dali 102 kilometrov. Ak spriemerujem tri dni, keď sme intenzívne šliapali, vychádza to 82 km na deň.

Spali sme 3x v stane (v kempe), raz vo vlaku a raz na stanici. Dopravné prostriedky sme použili predovšetkým bike, potom vlak a metro.

Epilóg

Nakoniec som absolvoval celú trasu ako som ju mal pôvodne naplánovanú. Časť so Soňou (Balaton a popri Dunaji od Budapešti po Ostrihom) a časť s Filipom (popri Dunaji od Bratislavy po Ostrihom). Ja som nadmieru spokojný a myslím, že aj deti.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?